Spoznávanie Ukrajiny - zážitky z cesty

Autor: Martin Balušík | 10.2.2019 o 18:55 | (upravené 11.2.2019 o 23:55) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  3871x

Slovensko má 5 susedov, ale na Ukrajinu sa akosi zabúda. Je to pre nás krajina zahalená rúškom tajomstva a trošku aj tabu. Nie je to také jednoduché ju navštíviť ako iné krajiny na západe, pretože pre návštevu je potrebný pas...

 

Slovensko má 5 susedov, ale na Ukrajinu sa akosi zabúda. Je to pre nás krajina zahalená rúškom tajomstva a trošku aj tabu. Nie je to také jednoduché ju navštíviť ako iné krajiny na západe, pretože pre návštevu je potrebný pas a aj poriadna dávka trpezlivosti, pretože kontroly na hraniciach a čakanie na vlak niekedy trvajú až 4 hodiny.

     Nás to neodradilo a tak sme sa dvaja kamaráti Maťo a Maťo vybrali na Ukrajinu vlakom z Bratislavy (tretí Maťo nemohol, lebo nemal vybavený pas)

     Vlak odchádzal 30.3.2018 z Bratislavy a keďže to bol najväčší kresťanský sviatok, čiže veľký piatok bolo sa na to treba pripraviť, to znamená nabrať si jedlo a pitie na 8 hodín trvajúcu cestu do Košíc južnou trasou. Po chvíli som zistil, že nenajesť sa doma bola veľká chyba a tak som uprosil kamaráta Mateja nech mi dá jednu zo svojich bagiet, že mu vo Zvolene kúpim. Vlak prišiel s 10 minutovým meškaním s tým že urobím všetko čo mám a do vlaku sa v pohode vrátim. Tak to ani vo sne, vlak mi zdrhol pred nosom aj s vecami a kamošom smer Košice ani Matejovo presviedčanie výpravcu neobmäkčilo, vraj či to státie zaplatí. Bez dlhého váhania som vyhľadal najbližší spoj odviezol sa autobusom do Popradu kde som prestúpil na ícéčko do Košíc. Tam sme sa konečne stretli a keďže vlak do Čiernej nad Tisou som zmeškal asi o hodinu a pol mali sme dosť času pozrieť si mesto. Dali sme rýchle pivo v najstaršom hostinci na Slovensku a išli vlakom do Maďarska, pretože to bola najrýchlejšia možná cesta.

    Kúpili sme lístok do najbližšej stanice v Maďarsku kde vlak stál s presvedčením že sa nám to prepečie a prídeme bez ujmy na zdraví a peniazoch až do Miskolca. Nejakým zázrakom sa nám to podarilo lebo sme nemali forinty a revízor pri tomto zistení sa bez slova zobral a odišiel (Preto rád cestujem Maďarskom vlakom, lebo takáto situácia sa mi nestala prvý raz ) Potom sme prestúpili na vlak do Debrecína, môjho obľúbeného mesta z mojich minulých ciest. Prešli sme sa po námestí a zakotvili v prevádzke na konci námestia, mojou jedinou požiadavkou bolo, že tam musia mať halászle. Čo chvíľa zatvárali a tak sme si ich museli zobrať von a najesť sa na žobráka na lavičkách . Ak si poviete, že už nič divnejšie sa nestalo, tak Vás musím vyviesť z omylu, lebo za chvíľu sa dovalila miesta kindermafia s a začali od nás pýtať peniaze... vážne? Pýtať peniaze od niekoho kto večeria na lavičke? Po zjedení toho vysoko chutného, ale zato extrémne horúceho jedla, že som po ďalšie hodiny necítil jazyk sme išli smer stanica, kde nám teta za okienkom bez najmenšej znalosti angličtiny predala predražené lístky do Ľvova, našťastie bez príplatku za lôžko, ktoré sme si za hranicami kúpili za 100 hrivien, čo je asi 3 €

 

       Cestovanie po Ukrajine je istým typom adrenalínového športu, ale ich vlaky si ma získali. Treba pretrpieť to, že oni sa anglicky proste učiť nemienia a tak na vás budú hovoriť tou slovenčine podobnou rečou z ktorej pochopíte asi pätinu a ak aj niečo pochopíte tak je to to, že konkrétne pri tom okienku kde stojíte vaše lístky nedostanete alebo, že tá pani má za minútu prestávku a zavrie vám rovno pred nosom. A tak idete od okienka k okienku a to sa opakuje dookola. Preto sme všetky cesty na Ukrajine išli bez lístka, ktorý sme si potom kúpili vo vlaku.

       Pred tým si, ale vypýtali dokumenty lebo nechceli veriť, že či môže byť taký blbý ukrajinec, alebo sme len cudzinci. Podľa toho koľko zaplatíte dostanete buď spoločné spanie vo vozni kde je to ako vo vojenských kasárňach alebo pohodlné kupé s koberčekmi a obsluhou počas cesty a čajom v cene lístka.

       Takže, to by bolo zhruba o vlakoch. Na Maďarsko ukrajinskej hranici v najkomunistickejšej stanici v okruhu 100 km v Čope sme si počkali 2 hodiny v tme a zime, kde celý čas pípal nejaký pípač pri dverách ktorý sa ozýval tichom pochmúrnej stanice.

Potom už sme nastúpili do môjho prvého vlaku rozchodu 1520 mm. Políhali sme si kde sa dalo do ležadlovo-sedadlového vozňa, ktorý bol úplne prázdny a po príchode do stanice Ľvov zase úplne plný. Ľvov má cca 700 000 obyvateľov a vedel som o ňom, len málo. Po vystúpení zo stanice sme prišli na predstaničné námestie s kvalitne rozbitými cestami plnom taxikárov, vlastne niečo ako naša Bratislavská hlavná stanica. Potom sme si šli rozmeniť peniaze a ja som ďakoval Bohu za vysoký kurz eura, lebo za 150 eur som dostal 4700 hrivien po 100 hrivien a keď som to celé dal do peňaženky, tak sa ani zavrieť nedala, dosť šok pre moju peňaženku. Dali sme si jedlo v prvom podniku ktorý sa nám ako tak pozdával a musím povedať, že za tie peniaze to bola veľmi dobrá klobása aj so zemiakmi.

           Mal som toľko peňazí, že som nechal tringelt pár bankoviek a potom som si uvdomil že to je asi 20 centov, tak som sa vrátil a zopár ešte prihodil, nech spravím slovákom meno. Potom sme sa vybrali uličkami Ľvova do hostela odložiť si veci a ísť ďalej objavovať mesto. Cestou tam sme stretali všelijak”tuningované”(obrazok) autá. Na hosteli sme oddýchli a išli do nočného Ľvova. Bývali sme v centre, takže všetko bolo na skok.

   

       Môžem odporučiť najlepší whisky bar v strednej Európe 4friends kde nájdete viac ako 200 druhov  tohto alkoholu.

 

Na druhý deň sme vyrazili smer Kyjev. Lístky sme samozrejme nemali a tak sme tŕpli, či nám ich sprievodca predá vo vlaku, našťastie predal. Vlak o chvíľu vyrazil na 6 hodín dlhú cestu kde ďalšia zastávka bol Kyjev.       V kupé sme mali mladú a sympatickú ukrajinku Irinu, ktorá prisahámbohu pol cesty pretelefonovala. Vlak bol na dialkové cesty dobre vybavený a pekne zariadený, lebo mal koberčeky aj v kupé aj v chodbičke. Sprievodca nám priniesol čaj (obrázok) a pomaly sme zaspali na ležadlách.

          Vlak po hodnej chvíli zastavil v Kyjeve a my sme si to šinuli do metra, aby sme sa stretli s Taisiou, dievčinou žijúcou v Kyjeve, ktorú nám dohodol Matejov kamarát, ktorý ju poznal z erasmu. Je dobré, keď máte niekoho kto sa vám v tom meste povenuje a ukáže mesto.

         V metre sme si kúpili žetón. Ktorý stál 5 UH čo je asi 20 c a šli na dohodnuté miesto. Po chvíli prišli do kaviarne naše spoločníčky Taisia a Lesia a hneď nám bolo veselšie. Nálada stúpala a stúpala. Baby boli zhovorčivé a všeličo ich zaujímalo. Povedali, že rozumejú trochu aj po slovensky a obzvlášť Lesia chcela, aby sme hovorili našou rečou, lebo slovenčina, ktorou sme rozprávali sa jej dosť páčila a nám zase ich rodná reč.

         Zistili sme, že ukrajinčina má veľa spoločného s češtinou, hlavne mesiace sú skoro úplne rovnaké. Potom nás previedli mestom a ukázali najvýznamnejšie pamiatky v Kyjeve. Obe dievčatá robia žurnalistiku a píšu o ukrajinských vojakoch a keď sme skončili na Majdane, námestí, kde sa udiali najväčšie protesty na Ukrajine, tak obe akosi stratili reč. Boli tam veľké protesty pri ktorých zomierali ľudia.

 

           Potom sme šli do obchodného centra na námestí s názvom Globus, kde sme prišli do nejakého obchodu s rozličným tovarom a ja som ani nevedel čo tam máme robiť, keď v tom Taisia povedala niečo predavačke a zrazu sa stena otvorila. Bol to tajný vstup do tajného baru. Ostal som riadne prekvapený. Bolo tam kopu ľudí hrala tam hudba a pilo sa... a na druhej strane steny normálny obchod. Bolo to dosť zaujímavé a bez našich spoločníčok by sme to za prvé nikdy nenašli a za druhé by sme nevedeli heslo. Hodiny rýchlo ubiehali v tak prijemnej spoločnosti a potom už len zahlásili, že musia ísť domov, lebo ráno vstávajú. Odprevadili sme ich na metro a pobrali sme sa domov. Zaspávali sme s pocitom dobre prežitého dňa.

           Posledný deň už bol náš odchod z Kyjeva, ale konečne sa po dlhom čase ukázalo slnko a zdvihla sa aj teplota. Mali sme ešte dosť času do odchodu vlaku a tak sme si išli pozrieť pravoslávne kostoly so zlatými kupolami zvané Kyjevská Lavra a Mať rodina, obrovskú sochu z čias komunizmu, ktorú obklopovala vystavená vojenská technika. Veľmi málo času sme mali na toto mesto, veď ani sme neboli na druhej strane rieky Dneper, takže sme videli ani nie polovicu z mesta. 

   

       Som presvedčený, že sa sem musíme ešte vrátiť. Neskôr nasadáme na vlak a ideme smer Slovensko. Tu sa oplatí spomenúť mesto Čop, kde sme čakali v noci. Na ulici sú trhy a predávajú tam všetko čo vás napadne akurát, že nemajú kvas, ktorý Matej(Maťo) zháňal hneď ako sme prišli na Ukrajinu. Minuli sme tam posledné drobáky a utekali na stanicu, kde nám pozreli batohy, či niečo nepašujeme a potom šli do vlaku. Tam sme si zase hodnú chvíľu počkali. Policajti a colníci so psami zatiaľ kontrolovali zase všetku batožinu a zapisovali kto má koľko alkoholu a cigariet. Dokonca rozoberali aj svetlá na strope, či tam niekto niečo neschoval. Potom už pred nami zastávalo iba 480 km po Slovensku do Bratislavy. Už teraz plánujem ďalší trip :)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

INTERAKTÍVNY WEB 1989

Mrznúce prsty, rodičia sa boja. Padajú komunisti

Denník SME spustil výnimočný interaktívny web 1989: Cesta k slobode.

Dobré ráno

Dobré ráno: Keď ženy utekajú od mafiánskych manželov

Vincenza Rando v rámci organizácie Libera pomáha talianskym ženám.


Už ste čítali?